Azorella compacta Phil. – aspoň tá, keď už nie gejzíry v El Tatio

Niečo vyjde, niečo nie. Niečo je krajšie v skutočnosti než v opise a niekde je to celkom naopak. To bol aj prípad mojej návštevy vysokohorských gejzírov v El Tatio v Chile. Čo som sa to len doma napočúval o ich jedinečnosti, o oblakoch horúcej pary vyrážajúcej z hlbín zeme, navyše na najvyššom bode na Zemi, kde sa vyskytuje takýto úkaz. Takže padlo rozhodnutie – uvidíme aj gejzíry! Máš ho vidieť…

Z hlavného mesta krajiny zo Santiaga de Chile musíte vyraziť smerom na sever a prejsť pár tisíc kilometrov, kým sa dostanete na sever, kde sa gejzíry El Tatio nachádzajú. Kým sme tam šli, bolo to fajn, skoro všade krásne kaktusy či iné sukulenty v takom extrémnom prostredí, že to vyráža dych. Konečne mestečko San Pedro de Atacama – azda posledné miesto, kde si aj niekdajší či dnešní hipíci prídu na svoje, dobré reštaurácie s miestnou živou hudbou, sloboda pod tenkou vrstvou vzduchu a potom už len nekonečný vesmír…

Jeden z gejzírov v El Tatio, cca 4400 m n. m., trocha bublajúcej vody...

Jeden z gejzírov v El Tatio, cca 4400 m n. m., trocha bublajúcej vody…

Na druhý deň po príchode do San Pedra, keď už stačilo oddychu, sme pomerne ráno vyrazili smerom ku gejzírom. Nahovárali nás, aby sme išli už o štvrtej a došli tam skoro za tmy, aby para gejzírov pekne vynikla. Už vtedy som začal mať pochybnosti – gejzír predsa musí byť vidno kedykoľvek! Skrátim to – sme na mieste a márne hľadám niečo monumentálne, také, čo by si zaslúžilo pomenovanie gejzír. Kde-tu sme nachádzali bublajúcu vodu a s trochou vodných pár, ktoré sa rýchlo rozplývali v riedkom vzduchu (vyše 4000 m n. m.). Asi nie sme na správnom mieste, hoci mastnú cenu za vstupenky (ešte pred rokom bol vstup zdarma!) sme zaplatili a išli sme správnym smerom. Prešli sme aj do druhej časti údolia, ale okrem trochy pary a zvedavých lám opäť nič. Priateľ Voloďa (ako inak – z Ruska) sa vykúpal v jazierku s vodou, ktorá pri prítoku mala skoro bod varu a vstúpiť sa do neho dalo len na opačnom konci, kde už klesla pod 40 °C. To bolo všetko. Potom sa triasol, ako sa na túto nadmorskú výšku patrí.

Skoro detailný pohľad na Azorella compacta.

Skoro detailný pohľad na Azorella compacta.

Hneď na mieste sme spoločne skonštatovali, že ako dobré bola zastaviť sa po ceste pri Azorella compacta (zvaná tiež yareta). To bolo naozaj niečo. Rastlina ako z ďalekého kozmu, miestami neuveriteľne stará, ničomu inému na Zemi nepodobná – hustá a zelené síce ako náš mach, ale pritom zložená z miliónov malých hlavičiek (listových ružíc) vytvárajúcich vankúš, po ktorom sa dá aj chodiť.

Toto už je väčší detail...

Toto už je väčší detail…

Našli sme malé, možno niekoľkoročné kusy, ale aj také, ktoré mali rozlohu niekoľkých štvorcových metrov a mohli by byť staršie než 2000-3000 rokov. A hoci sú miesta rozšírenia yarety ďaleko a aj vysoko od civilizácie (rastú v nadmorskej výške 3200-5200 m n. m.), sú ohrozené zberom, pretože obsahujú dobre a výdatne horľavé látky, čo domorodcom nemohlo uniknúť.

Takto vidíte Azorella compacta aj z auta...

Takto vidíte Azorella compacta aj z auta…

... a takto tiež.

… a takto tiež.

Kým gejzíry sme skoro nevideli ani s nosom pri zemi, Azorella compacta je dobre viditeľná aj z idúceho automobilu. Choďte tam a dotknite sa jej – ako by ste podali ruku niečomu, čo žilo už v čase, keď sa stavali pyramídy…

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »