Čili – 3

P9155034

Ani ma neprekvapuje, keď na niečo, na čo prídem sám, časom prídu aj iní (možno dávno predo mnou, ale viete, pomalý internet, oneskorené informácie…). Pred rokmi, na stretnutí kaktusárskych cestovateľov v Pískovej Lhote v Čechách, prišla reč aj na čili papričky.

Pretekali sme sa v servírovaní najnezvyčajnejších príhod s nimi, operačnú pamäť čistili pivom, dostatok energie zabezpečovali opekané klobásky, grilované „uzené“, domáci chlieb a samozrejme moravská slivovica v percentách blížiaca sa čistému liehu. Dračí slůj, miesto kde sme presne sedeli, už zažilo s nami všeličo, ale čili súboj ešte nie. Padali čísla, kto ich má najviac, aj také, kto ich najviac pestuje, o tom, či sa tie tunajšie vyrovnajú tým z ich domoviny. .. Všetci „stredoameričania“, ktorí sme mali papričky z Mexika, sme nedali dopustiť na tie tamojšie, „juhoameričania“ na tie z Bolívie a Chile, „ázijčania“ na vietnamské a thajské. Nakoniec, keď už slovné argumenty nestačili, došlo na ochutnávku.

Prvým kúskom bola paprička jalapeňos. Nakladanú, tú nakoniec, hoci s problémami, zje každý. My sme však mali čerstvú. Krúžok s priemerom 3 cm, hrubý 0,5 cm, samozrejme aj s mliečnymi semienkami, to bolo ono. Divoké pálenie, potom nástup akejsi harmónie v ústach, ktorá si po rozdýchaní priam pýtala kúsok niečoho mastnejšieho. Čili árbol prekvapila ostrým nástupom pálivosti i okamžitým umŕtvením špičky jazyka. Vietnamská paprička birds eye pálila ako šialená a jej pálivosť sa stupňovala až hnala slzy do očí. Po malej prestávke prišiel rad na mexickú habaňeru. Vyzerá ako taká zhužvaná baretka, a naraz môže byť zelená, žltá aj červená. Nech si však vezmete ktorúkoľvek časť či farbu a riadne si z nej odhryznete, doslova každému zastaví dych – pocit, akoby ste skočili nepripravení do ľadovej vody. Pľúca sa boja urobiť nádych. Avšak, ako je to u mexických papričiek zvykom, rýchlo sa rozdýchajú a potom to už ide. Na stole zostali 2-3 červené papričky, asi ako naše nepravidelne guľaté feferónky s jemne striebristo ochlpenými stonkami, Ich majiteľ sa len tak popod fúzy uškŕňal a čakal na záujemcu. „Odrež mi“, počul som sa prehovoriť. Milimetrový plátok sa mi zdal málo, ale súčasne ma varoval. Položil som si ho na jazyk a chystal som sa ho požuť. Vedel som, že som urobil žuvací pohyb ústami, ale necítil som ho… Ústa mi akoby zamreli. Prstom som si skúšal jazyk, pery, líca – necítil som nič. „To je rojito (tiež rocotto) z Bolívie, divoká horská paprička“, utrúsil majiteľ a ironicky dodal: „Na vašej desaťstupňovej stupnici pálivosti je to číslo tridsať!“ Asi po pol hodine mŕtvo v ústach povolilo. Chcel som si zotrieť pot, ktorý mi medzitým vyrazil na tvári a prebehol som si po líci rukou, v ktorej som predým držal plátok rojita. O niekoľko sekúnd som si už líce necítil opäť. Vyčítavo som sa pozrel na majiteľa toho pekla. „Buď rád, že si nešiel s takými rukami na záchod“, bola jeho ospravedlňujúca odpoveď.
Dnes lekári pracujú na vývoji čili anestetika i lieku proti bolestiam zubov, pri bolestiach sprevádzajúcich rakovinu, pri operáciách kĺbov. Pani lekári, verím že to bude fungovať – vyskúšal som ti už aj v praxi. A nemusím čakať na váš liek – viem kto tttttto rocotto pestuje.

Sem sa pozrite, ak máte záujem o semienka:

www.florina.sk/?page_id=72

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »