Hoodia gordonii (Masson) Sweet ex Decne

Neviem čím to je, že zástupcovia čeľade Asclepiadaceae nemajú v našich zbierkach na ružiach ustlané. Telá prekypujú množstvom zaujímavých tvarov, kvety hrajú všetkými farbami… Azda budú na vine práve tie kvety. Nám „pravoverným“ zástancom tvrdenia, že všetko sukulentné je skvelé, totiž neprekáža to, čím sú tieto rastliny preslávené – neraz odporným zápachom kvetov, ale už našim najbližším viditeľne áno. Škoda-preškoda, pretože nech už je to rastlina z ktoréhokoľvek rodu čeľade – huernia, stapelia, hoya či hoodia, každá z nich je aj mimo obdobia kvitnutia ozdobou zbierky.
Mojou prvou rastlinou s takouto zlou povesťou bola Stapelia grandiflora. Z vonkajšieho okna som ju priniesol do bytu, aby sa všetci mohli pokochať jej veľkým päťcípym kvetom. Chvíľu naň aj s obdivom hľadeli, potom sa však v izbe začala šíriť pavôňa, ktorú vonku cítiť nebolo. Po odnesení stapelie a dôkladnom vyvetraní dostala rastlina doživotný zákaz vstupu do obytných častí bytu a táto animozita sa časom preniesla na všetky rastliny jej podobné. Stačilo, aby sa odniekiaľ dostal do bytu nezvyčajný zápach a dostával som tradičnú otázku, či mi niečo nekvitne…

Hoodia gordonii na začiatku kvitnutia.

Stapeliovité a im podobné sa preto u mňa stali výhradne obyvateľmi skleníka, čo im na druhej strane prospelo. Kým som ich totiž pestovával na balkóne či vonkajšom parapete, neustrážil som množstvo dažďovej vody, občas som ich neskoro skladal z okna, nedbajúc na varovanie meteorológov, že v novembri môžu prísť mrazy.
Už vtedy som vedel, že okrem bežných stapelií môžu Asclepiadaceae vyzerať aj inak – v literatúre som videl snímky laryleachií, pseudolithosov, očarila ma white-sloanea a vtedy azda zo spomínaných najdostupnejšie – hoodie. Bez zaváhania som nakúpil, vtedy ešte bolo možné kúpiť aj semená z importu, niekoľko porcií Hoodia bainii Dyer. Klíčili dobre, asi ako ostatné veľkosemenné druhy sukulentov a aj rastlinky hneď nadobúdali zmenšenú podobu tvaru, aký mali mať až v budúcnosti. Asi 5-6 ročné rastliny prvýkrát nasadili malé puky, ale kvitnutie sa nekonalo. To sa opakovalo ešte dva-tri roky, keď zrazu všetkých päť rastlín, vtedy už trsov vysokých okolo 30 cm s priemerom tiel asi 3-4 cm, rozkvitlo z vrcholovej časti naraz desiatkami parabolických kvetov zvláštnej mäsovo bledej farby. Aj keby som si ich nebol všimol, prezradili by sa aj samy – skleník sa naplnil pachom hnilého mäsa natoľko, že sa oň začali zaujímať aj psy zo susedných záhrad. Napriek pevnému žalúdku skončili pod prístreškom mimo skleníka a každoročne sa doň vracali až koncom septembra, keď už nehrozilo otvorenie viacerých kvetov, a 1-2 sa už dali vydržať.
Rastlina pochádza z juhu a západu Namíbie a severozápadu Juhoafrickej republiky. V lete znáša teploty aj cez 30 °C, v zime musí byť celkom nasucho a teplota by nemala klesnúť, ani náhodou, pod 15 °C. Dobre vyzreté rastliny aj toto teplotné dno vydržia, ale oslabia sa, a ak sa v zime objaví vlnatka (dám ruku do ohňa za to, že sa objaví…) môže to byť koniec dlhoročného pestovania.
Dnes patrí už k pomerne rozšíreným hoodiam, ale stále to ešte nie je ono. Pritom práve tento druh, dnes známy nie ako H. bainii (už je to len položka medzi synonymami), ale ako H. gordonii, patrí k najdlhšie pestovaným sukulentom (je o tom zmienka v literatúre z r. 1827). Aj teraz sa viac množí odrezávaním a zakoreňovaním odnoží, lebo semien je opäť málo a aj ich pôvod je neistý – doteraz nie je poriadne zvládnuté umelé opeľovanie a ak sa plody vytvoria, skôr je to činnosť mičurinovských múch a nie výsledok snaženia dvojnohej včely.

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »