Ledebouria socialis (Baker) Jessop – cibuľovina mnohých mien

Akáže ledebouria, povie si nejeden z vás, a bude mať pravdu. Celé desaťročia sa táto filigránska rastlinka z čeľade Hyacinthaceae šírila pod menom Scilla violacea či Scilla violacea a scily predsa pozná každý záhradkár, nielen sukulentár. A priznám sa bez mučenia, že pod týmto synonymným menom ju mám aj ja, ale to skôr pre lenivosť, nie pre neúctu k botanike. Mám totiž niekoľko desiatok črepníkov postrkaných pomedzi všemožné sukulenty a v každom menovku. Ak by som ich aj začal prepisovať, všetky ich len tak ľahko nenájdem – aby som nemotal hlavy návštevníkom v skleníku, ktorí by si mohli začať myslieť, že sa tomu až tak nerozumiem, ako sa tvárim, nechal som to tak.

Ledebouria socialis - drobná cibuľovina s povesťou nezmara.

Ledebouria socialis – drobná cibuľovina s povesťou nezmara.

Hyacinty sú populárnou cibuľovinou pre jednoduché pestovanie, hoci len s koreňmi pustenými do vody bez substrátu, ale že by aj v skleníku pravoverného kaktusára a „iného sukulentára“ mohli mať svoje miesto, sa môže zdať trochu strelené. Treba si však uvedomiť, že na rozdiel od čeľade Cactaceae, ktorá pokrýva desiatky rodov, sukulenciu vykazujú desiatky čeľadí so stovkami druhov ostatných sukulentov. Stáva sa, že v celej čeľadi je len jeden rod so sukulenciou a v rámci tohto rodu popri drevinách či bylinách takisto len jediný druh so sukulenciou. Aby sme ospravedlnili existenciu sukulentnej ledebourie v čeľadi Hyacinthaceae, na jej obranu pripomeniem, že napríklad v rovnakej čeľadi sú aj populárna Bowiea volubilis, lachenalie, ornitogala či zástupcovia vyhľadávaného rodu Urginea.

Ledebouria socialis pochádza z Juhoafrickej republiky, z provincie KwaZulu-Natal, kde rastie v suchých savanách, všade tam, kde prší počas tamojšieho leta. Keďže tej vody býva dostatok, aby malá cibuľa – zásobný orgán rastliny v prebytku vody nehnil, rastlina si vyvinula zaujímavý obranný mechanizmus, ktorého poznanie pomáha pri jej pestovaní aj u nás. Telo je v pôde ukotvené len koreňmi a celá cibuľka trčí nad ňou, takže k hnitiu dochádza len zriedkakedy a ak sa tak aj stane, zväčša odíde len jedna-dve cibuľky z trsu a ostatné pokračujú v raste. U nás má najlepšie obdobie rastu počas jari a leta. Kvety sa objavujú nad ešte len málo vyvinutými listami a sú ozdobou rastlinky, vysokej do 10 cm, skoro počas celej
vegetačnej sezóny. Množí sa výhradne oddeľovaním dcérskych cibuliek, ktorých tvorí dostatok a z jedinej cibuľky sa dá za jednu sezónu vypestovať trs, ktorý v počte aj 15 rastliniek vyplní celý črepník s priemerom 6 cm. Kto je na biznis, je to dobrý tip… Substrát musí obsahovať dostatok živín, ktoré sa uvoľňujú pomaly, aby rastlina mohla dobre vyzrieť pred zimným odpočinkom, keď jej celkom uschnú listy a prežíva ako cibuľka. V lete jej vyhovujú teploty do 25 °C s miernym zatienením, v zime nesmie byť vystavená mrazu – pre život jej, ak je celkom v suchu, stačí aj 10 °C. Týmito nárokmi sa uplatní skoro v každej sukulentnej zbierke, nepotrebuje totiž nič špeciálne.

Pre tých, ktorí majú pocit, že rastlinu poznajú ešte pod jedným menom – Scilla marmorata – pripomínam, že toto je už celkom ľudová tvorivosť – pomenovanie vzniklo pre mramorovaný povrch hornej strany listov. Violacea znamená fialová – toto meno dal autor rastline pre intenzívnu fialovo hnedú farbu spodnej strany listov. Je však na počudovanie, že ho nezaujala práve tá horná strana, tú si všimne hneď skoro každý. No vyznajte sa v myšlienkových pochodoch botanikov, aj tých včerajších!

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »