Malá pocta Jamiemu Olivierovi

Celé desaťročia si hobbysticky varím, mám rád čerstvo uvarené jedlá z čerstvých surovín a rád sa v kuchyni neopakujem. Je len niekoľko výnimiek – často opakujem jedlá z fazule a kapustnice.
Každý deň sa inak snažím priniesť rodine na stôl 1-2 nové jedlá, aké predtým nikdy nejedli a bojujem s dvojhlavým drakom. Jedna jeho hlava chce, aby som jedlo uvaril čo najlepšie a druhá sa mi za to posmieva, lebo vie, že deti to jedlo budú chcieť opakovane. Ako šrac som nebol výnimkou. Avšak neuvariť nové jedlo najlepšie ako viem, by ma nebavilo, lebo hlavne na prvýkrát to musí byť naozaj podľa receptu so všetkým, ako má byť (aspoň som si to myslel), a potom to tak aj (skvele) chutí. To je teda dilema.

Kuchárske knihy v mojej zbierke (dávno vyše cez 400, a stále utešene pribúdajú) sú pre mňa doživotným zdrojom potešenia, tie od skutočných majstrov sú totiž nielen o jedlách ako takých, je tam ukrytá aj filozofia jedál, celých národných kuchýň. Dlho som sa prehrabával predovšetkým v knihách starých francúzskych majstrov varešky – dali základ azda všetkému, čo je dnes vo svetovej kuchyni dobré. To však neznamená, že by som nevaril naše, tradičné jedlá, hoci nie som si istý, či sú skutočne naše a či sú aj tradičné. V čom nemám pochybnosť, sú jedlá z kníh Jamieho Oliviera. Najskôr som videl televízny seriál, kde mladý fagan čaroval v kuchyni ako na lane pod cirkusovým šapitó. Spod rúk mu vychádzali výtvory, z ktorých bolo cítiť dušu. Statočne som si z obrazovky zachytával jeho recepty, netušiac, že časom vyjdú aj knižne. A varil som podľa nich. Francúzi vždy pozerali na kuchyňu Albiónu cez prsty a aj z vlastnej prežitej skúsenosti som vedel, že to naozaj nie je kuchyňa labužníkov. Niekoľko jedál zodpovedá síce aj nášmu jazyku, ale ten zvyšok, škoda slov. To platilo len do chvíle, kým neprišiel Jamie. Varenie v Anglicku preto delím na čas pred ním a za neho.

Interiér reštaurácie Jamieho Oliviera v Birminghame  v roku 2012.

Interiér reštaurácie Jamieho Oliviera v Birminghame v roku 2012.

Čo také urobil? Ako hurikán zamiešal svojimi poznatkami z iných kuchýň, predovšetkým talianskej, pridal tradične kvalitné britské suroviny, čerstvé bylinky a fortieľ. Výsledok prekonal očakávanie. V celej krajine vyvolal vlnu záujmu o varenie, na ktorej sa dnes vezú aj jeho napodobňovači (i kritici). Odmietol jedlá z polotovarov, mrazené, všelijako konzervované, jedlá bez iskry, plné neidentifikovateľných zložiek. Syry bral od syrárov, mäso od malých mäsiarov, zeleninu z trhu, olej od Talianov a bylinky odtiaľ, kde ich našiel. Neurobil len búrku v hrnci vody. Dokonale vystrašil konzervatívnych kuchárov s ich neprestajným fish&chips (teda ryba s hranolkami) a ukázal, že aj kuchyňa s azda najhoršou povesťou na svete môže reinkarnovať v niekom s menom Jamie Olivier. Neviem kým bol predtým, ale prišiel v pravý čas. A na obrazovke varil bez knihy, pekelne chutne. Kto by mu odolal?
Od chvíle, čo vznikla prvá verzia tohto textu, prešlo niekoľko rokov. Z vychádzajúcej celebrity sa stala hviezda (a dodnes na ňu tí kuchári, čo by radi vrátili varenie do rúk alchymistov opradených závojom tajomstva, škaredo zazerajú…), a, to je príznačné, roztočil sa biznis. Jamie má dnes (už šiesty rok) nielen vydavateľstvo s vlastným časopisom (volá sa – ako inak – Jamie), ale aj vlastné produkty na trhu, vydáva knihu za knihou, niekoľko druhov reštaurácií a kaviarní, organizuje festivaly jedla a navyše má povesť človeka, ktorého v jeho aktivitách nemožno zastaviť. To som ešte nespomenul fakt, že medzitým si založil aj rodinu… Priemerný človek by sa asi z takéhoto kolotoča zbláznil. Chráni ho pred takýmto koncom asi to, že ho to varenie naozaj baví, možno ešte viac než mňa!

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »