Menudo – držkovica nad držkovice (1)

Priznám sa, toto slovo poznám asi tak 20 rokov. Nenašiel som ho v slovníku a jeho obsahu som sa s ťažkosťami musel dopátrať použitím mimiky, gestikulácie, angličtiny a španielčiny ukrytej v malej turistickej príručke.

Hlad neraz donúti človeka urobiť veci, ktoré by inak nerobil. Nie, samozrejme, nejde o hlad ako niekde v Etiópii či Sudáne. Skôr ide o taký hlad, ktorý sa vás zmocní po celodennom behaní po horách a potom navečer, idúc autom, zacítite niečo, čo vám v ústach vytvorí liter slín.

Priateľ za volantom prenajatého auta zastal skoro na metri. Tri chatrče pri ceste v mexickom štáte Zacatecas ničím nenaznačovali, že by tu niekde mohla byť reštaurácia, len hrdzavá tabuľa s nápisom Sprite poskytovala šancu, že keď nie jedlo, tak aspoň refresco (teda osviežujúco vychladené nápoje). V jednej z chatrčí ležala na posteli 16-17 ročná indiánka, odhadom tak v 12-15 mesiaci tehotenstva (traja sme sa zhodli, že brucho tvorilo už asi polovicu jej tela), pri nej asi ročné dieťa a v rohu tmavej miestnosti stará, asi 35 ročná žena miešala v kotli niečo, čo nás donútilo zastať. Vedeli sme, že NIKDY nemáme jesť mimo ako-tak vyzerajúcich reštaurácií, aj to len vo veľkých mestách. Čo však chcete od štyridsiatnikov s pocitom nesmrteľnosti? Na otázku, čože to buble v kotli sme dostali odpoveď? „Menudo“. „A to je čo?“ „Taký guláš…“ Pri tomto slove nám bolo jasné, že jedlo musíme ochutnať. „Dá sa u vás kúpiť jedlo?“ „No, varíme len pre kamionistov, ale nájde sa aj pre vás.“

Porcia, vtedy asi 4-5 mexických nových pesos (tak 45-55 korún), mala skoro liter. K nej patrili okrem kukuričných tortil aj jemne nasekané čili papričky jalapeňos s nakladanou mrkvou a cesnakom v majoránkovom náleve s trochou oleja, nad ohňom opečená kukurica a šálka teplej vody na urobenie kávy (uprostred stola vedierko s polievkovou lyžicou ponorenou do instantnej kávy). Opatrne ochutnávame tekutinu z menuda, pozrieme na seba a potom sa začínajú obžerské hody. Neuveriteľná chuť, dostatočne ostrá i slaná, skvelá konzistencia, jemná vôňa použitých korenín a ako základ hovädzie držky, bravčové kolená a nožičky, na hladine hustej porcie hrubé plátky sladkastej cibule pokropenej šťavou citróna či skôr limetky. Už sme v tom čase mali za sebou skúsenosti s mexickým jedlom, ale toto bolo to najlepšie, čo sme zatiaľ mali. Druhú porciu sme však nedostali – „cez noc bude na parkovisku aj 50 kamiónov a vodiči vedia, že pre nich máme menudo; zjedli ste naše porcie, ale viete, potrebujeme peniaze, dcéra bude rodiť“.

Viac sme nenástojili. Dnes už vieme, prečo nás všetci priatelia (i turistické bedekre) odhovárali od jedenia v takýchto hostincoch – nechceli, aby sme objavili skvelé jedlo, akým je menudo. To od nich vôbec, ale vôbec nebolo pekné.

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »