Menudo – držkovica nad držkovice (2)

Rok a pol neskôr. Opäť sme v Mexiku, opäť v štáte Zacatecas. Spomienka na menudo nás doviedla späť ako zločinca na miesto činu. Nedalo sa inak, podľa všetkého sme sa stali závislými od jedla, ktoré, ako už dnes vieme, nejedia ani všetci Mexičania a keď sme im hovorili o našom prvom zážitku s ním, mali nás za bláznov – to je jedlo tej najnižšej a najbiednejšej vrstvy!

V jednej z piatich chatrčí (dve pribudli, dá sa v nich vraj prenocovať) opäť tehotná mladá indiánka, na zemi dve malé deti, to staršie hádže na mladšie hrste prachu a uschnutej trávy, ktoré tvoria podlahu príbytku. Dobre sme odhadli čas – menudo je v podvečer uvarené a navlas rovnaké, ako prvýkrát. Dnes sme nabrali odvahu na mámenie receptu. Môžem sa s ním aj podeliť:

Držky, aspoň 3 kg dobre opakovane uvarte (po pol hodine varu vodu zlejte, dajte novú studenú a varte znova, toto opakujte 2-3 krát). Pokrájajte, dajte do studenej vody aj s dvomi bravčovými kolenami, 4 nožičkami (niektorí ich poznáte ako paprčky) a varte opäť do mäkka. Po uvarení oberte mäso, kosti vyhoďte a pokrájané mäso vložte k držkám. Osoľte, pridajte trochu listov epazote, môžete ich nahradiť polievkovou lyžicou jemne nakrájanej vňate koriandra (mexické cilantro), pridajte čili papričky podľa chuti a vlejte zmes na menudo (2 polievkové lyžice suchej zmesi rozmiešajte v studenej vode, nechajte asi 20 minút odstáť, vlejte do vriacej polievky a varte ešte asi 10 minút). Pridaním zmesi získa polievka krásnu hnedasto-červenú farbu. Spolu by jej nemalo byť viac ako 5-6 litrov, aby mala správne hustú konzistenciu a slabo lepkavú chuť. Ak by bola príliš riedka, nie je to ono. Na vrch porcie nakrájajte našu cibuľu, avšak na veľmi tenké plátky (naša cibuľa nemá takú nasladlú chuť) a pokvapkajte niekoľkými kvapkami šťavy z limetky. Ja to robím tak, že cibuľu nakrájanú na mimoriadne jemno pokvapkám šťavou v miske a každý si berie koľko chce. Nepotrebujete ani tortily, stačí náš biely zemiakový chlieb – jednoducho na zadrhnutie.

Nie je menudo ako menudo. V Tamaulipase (takisto mexický štát) som pozval cestovateľských novicov na moje obľúbené jedlo. Boli podozrievaví, ale moje nadšenie preň ich presvedčilo. Lyžica sa len kde-tu oprela o nejaký kúsok držky, chuť by aj sedela, ale bola tam aj nejaká, no, pachuť. Oči mi skĺzli na lyžicu – cez jej okraj visel kúsok mäsa a takisto rovnako veľký kúsok čreva (už mi bolo jasné, toto bolo obávané menudo odvážlivcov, tento raz z kozľaciny, a taká kozľacina sa tu spracúva kompletne, naozaj kompletne). Dojedol som bez vyvolávania nepokoja. Myslím si, že aj ostatní pochopili čo jedli, ale zachovali sa statočne, malému národu v strede Európy hanbu neurobili. Niektorí však, predpokladám že pre redukčnú dietu, nedojedli. Viac som ich však na menudo nenahovoril.

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »