Operculicarya decaryi H. Perrier – skoro vianočný stromček z Madagaskaru

Vianoce sú pred dverami, skoro doslova, ich marketingové prejavy na nás útočia už celé týždne a nie a nie prestať. Takže, mala by to byť jedlička, smrek či borovica, ale keďže ani u nás už každý nemusí „kapra“, takže je to dnes operculicarya. Dostala sa ku mne v podobe dvoch kusov začiatkom deväťdesiatych rokov. Od koho iného než od Borka Puka Vrškového, ktorý takýmito skvostami zásoboval bratislavský klub kaktusárov, už vtedy Nobilis. Keďže jeden kus neprežil stretnutie s padajúcou doskou pri prestavbe domu v Bratislave, povenujem sa tomu, ktorý vidíte na priložených snímkach.

Celá rastlina Operculicarya decaryi...

Celá rastlina Operculicarya decaryi…

Na začiatku som nevedel, ako na pestovanie, veď o rode i druhu samotnom nebolo dovtedy v literatúre dostupnej aspoň u nás, skoro ani zmienky. Každá zálievka prinášala so sebou pocit, že to bolo to posledné, čo som pre rastlinu, ja barbar(!), urobil. Keďže sa nakoniec nič zlé neudialo, pokračoval som, ako in ak zase polietím – predsa som ju nechcel zahubiť ani suchom. Od Borka som vedel len to, že aspoň polovicu substrátu by mala tvoriť anorganická časť, zvyšok aj záhradná (preparená) zemina. Stalo sa. Zvolil som klasický hlinený črepník, mal som totiž pocit, že ak to preženiem s vodou, rastlina to v takomto prostredí ľahšie rozdýcha.

Od začiatku, pretože to bol kúsok z Madagaskaru, dostávala plné slnko a teplo – bola umiestnená na rozhraní východu a juhu, takže asi do neskorého poobedia, do takej 17-tej hodiny, sa vyhrievala a slnila koľko sa len dalo. Musím pripomenúť, že od roku 1997 som jej z obavy o korene nevymieňal substrát, takže nové prírastky (veľmi malé…) sú vďaka prihnojovaniu hnojivom typu osmocote, ktoré každú jar zahrabem do vrchnej vrstvy substrátu.

Von z bytu, kde prezimúva, ju vykladám koncom apríla a je na otvorenej terase do konca septembra, chránená výklenkom proti prúdeniu občasného studeného vzduchu. Celú zimu ju držím vnútri na južnom okne – zásadne nepolievam a vtedy stratí všetky listy. Občas sa však stane, že mi ruka s krhličkou (polievam vtedy stále vodychtivé pachypodia) ubehne a nejaká voda sa ujde aj operculicaryi. O týždeň je znovu olistená, čo mi pripomína inú rastlinu, z čeľade Fouquieriaceae (operculicarya patrí do čeľadeAnacardiaceae) – Fouquieria splendens, ktorá toľkokrát počas roka vytvorí listy a vzápätí ich zhodí, koľkokrát ju polejete a nepolejete.

... a detailnejší pohľad na jej listy.

… a detailnejší pohľad na jej listy.

Moja rastlina je dnes držaná na výške asi 60-65 cm, takže je „primeraná“, videl som však kus zasadený v zbierke u Potykovcov v Ostrave, ktorý mal už podobu stromu (ním aj v skutočnosti je). Teda žiadny bonsaj, ako sa často odporúča medzi hľadačmi zvláštností v rastlinnej ríši, hoci jeho kmeň mnohí považujú za kaudexný.

Domáci na Madagaskare volajú nielen túto, ale všetky operculicarye „jabily“, čo v preklade znamená sloní strom – neviem malgašsky, našiel som si to na všemúdrom internete. Tiež to, že tento druh bol popísaný r. 1944 (mal som pocit, že to muselo byť, neviem prečo ten pocit, podstatne hlbšie v histórii botaniky). A hoci je za menom rastliny uvedené len H. Perrier (Mém. Mus. Hist. Nat., Paris n. s., XVIII. 249(1944), aby ste nemuseli hľadať ďalšie informácie aj vy, autorom je v skutočnosti Joseph Marie Henry Alfred Perrier de la Bâthie (žil v rokoch 1873-1958).

Hoci som začal vianočne, neskončím tak, rastlina zostala na Slovensku, takže unikla možnému premeneniu na dočasný vianočný stromček, na čo sa mi zdá priam predurčená. Asi až budúci rok, ty jedna kráska z Madakaskaru!

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »