Poncirus trifoliatus (L.) Raf. – exotika v záhrade

Prvýkrát som uvidel tento strom koncom šesťdesiatych rokov v Botanickej záhrade UK v Bratislave. Bola jar a jeden z kríkov kvitol kvetmi, aké som videl v záhradkárskom časopise, a podľa autora mali patriť nejakému citrónovníku. Dovtedy som ani netušil, že by „citrónovník“ mohol prežiť naše poveternostné podmienky mimo skleníka. V neskorú jeseň toho istého roku som počas rodinnej vychádzky (ešte ako detská obeť) bol v botanickej záhrade opäť. Na mojom kríku svietili plody podobné citrónom (bolo ich tam na rôznych miestach niekoľko) a tak som neodolal. S chuťou som sa do jedného zahryzol. Očakávanej osviežujúcej kyslej chuti som sa však nedočkal – dostalo sa mi nového a riadne nechutného chuťového vnemu, ktorý ma utvrdil v tom, že som sa mýlil. Tento strom jednoznačne nemôže byť citrónovník. A nebol, hoci patrí do rovnakej čeľade Rutaceae.

Poncirus trifoliatus (L.) Raf., kvety, P4260142

Kvety Poncirus trifoliatus.

Druhýkrát som sa o „svoj“ krík začal zaujímať už ako člen vtedy novozaloženého bratislavského citrusárskeho spolku (1986). Nejeden zo skúsených členov hovoril o tom, že všetko vrúbľuje (alebo už má navrúbľované) na trifoliátu. Po premietnutí diapozitívu počas prednášky mi hneď bolo jasné, že „môj“ strom z mladosti bol práve Poncirus trifoliatus (často sa možno stretnúť aj s verziou Poncirus trifoliata, a toto meno uvádza aj väčšina literárnych zdrojov, napriek tomu budeme používať meno P. trifoliatus, ktorého sa drží index botanických mien botanickej záhrady v britskom Kew – u nás má správne meno citrónovníkovec trojlistý). Ešte počas tej pamätnej schôdze som získal aj prvý plod a od tých čias nepretržite rastie v mojej záhrade niekoľko vyspelých poncirusov (hoci som ich začal pestovať ako podložky pod citrónovníky, pomarančovníky či mandarínovníky, skončili ako stromy v jej okrasnej časti) a opustili ju stovky stále žiadaných semenáčikov.

Masové kvitnutie na jar - vonia celá záhrada.

Masové kvitnutie na jar – vonia celá záhrada.

Kam vlastne Poncirus trifoliatus patrí? Dalo by sa povedať, že predovšetkým do záhrady… To však nebolo zmyslom tejto básnickej otázky. Ako sme už naznačili, je súčasťou rovnakej čeľade Rutaceae ako nám dobre známe citrusy – mandarínkovníky, pomarančovníky, citrónovníky či grapefrujtovníky a mnohé ďalšie, u nás menej známe či známe len v krajinách ich pestovania. A ako vlastne vyzerá taký poncirus? Vyskytujú sa dve formy – jedna sa viac menej podobá na vyšší krík a druhá je skôr stromom. Medzi nimi jestvujú jemné prechody a laik niekedy ani nezbadá, či ešte pozerá na krík alebo už na strom. To čo vidno bežne u nás, je však skôr krík. Priemerne dosahuje výšku 2-5 metrov (v domovine, teda v oboch Kóreách a v severnej Číne vyrastá až na výšku 10 metrov). Tvorí ho množstvo pokrútených konárov husto pokrytých neuveriteľne ostrými plochými tŕňmi dlhými od 0,8 do 7 cm (neviem čím to je, ale pichnutie týmto tŕňom akoby išlo priamo do mozgu – človeka až zamrazí po celom tele) a lesklými kožovitými temne zelenými vajcovitými listami, ktorých zostava z troch lístkov dalo aj meno tomuto druhu. Veľké kvety bielej farby, s piatimi okvetnými lístkami, dosahujú priemer od 4 do 6 cm (v Anglicku sa často pestuje P. trifoliatusFrost“, ktorý má kvety len okolo 1,5 cm v priemere). Prvé kvety, ktoré sa objavujú u nás už koncom apríla a postupne dokvitajú do začiatku júna (podľa nadmorskej výšky) sú vždy väčšie a na tom istom kríku sú ku koncu kvitnutia o poznanie menšie. Pri masovom kvitnutí, čo je u vyspelých kríkov už okolo 2 metrovej výšky, vonia od kvetov celá záhrada a to predovšetkým ráno, kým nie je veľmi suchý vzduch.

Zelené, akoby zamatové plody.

Zelené, akoby zamatové plody.

Po opelení kvetov sa veľmi rýchlo vytvárajú zelené plody, ktoré takto sfarbené dorastajú až na priemer okolo 5 cm (od 3,8 do 5 cm) a začiatkom októbra sa začínajú prefarbovať na jasnú žltú farbu.

Lákavo sfarbené plody - sú však nejedlé.

Lákavo sfarbené plody – sú však nejedlé.

Po sfarbení na žlto sa opäť objavuje zaujímavá citrusová vôňa lákajúca ku konzumácii. Opäť by som to však neskúšal, pretože už nielen prakticky ale aj teoreticky viem, že jeho dužina obsahuje mnoho kvapôčok nahorklého, pálivo chutiaceho oleja, ktorý je možno dobrý na prevoňanie bielizne v skrini, ale neráči sa so žalúdkom. V jednom plode býva 40 i viac semien dosť podobných semenám napr. citrónovníka, veľkých 6-12 mm.

So zberom opatrne - plody chránia ostré tŕne na konárikoch.

So zberom opatrne – plody chránia ostré tŕne na konárikoch.

Na zloženie pôdy, v ktorej je poncirus pestovaný, nie je príliš náročný, čo však neznáša, sú pôdy suché alebo močiarovité (s vysokou hladinou spodnej vody), ale aj veľmi piesčité, kamenité či zasolené. Inak tie ostatné sú v poriadku, ak obsahujú dostatok humusu. Počas leta vyžaduje slnečné a teplé stanovište a v zime, hlavne ak nie je dosť snehu, tak aj koreňovú prikrývku. Počas dlhšie trvajúceho obdobia bez dažďa treba krík občas výdatne zaliať a nezaškodí ani pridanie živín do zálievky. Za túto trochu starostlivosti sa nám odmení nezameniteľným exotickým zjavom počas celého roka – v zime, po opadaní väčšiny listov (vždy nejaké zostanú) je zaujímavý poprepletanými otŕnenými konármi, zjari, neraz skôr než sa zjavia listy tak veľkými bielymi kvetmi, potom nezvyčajnými tvarom listov a na jeseň zlatistými plodmi, ktoré (ak ich neoberieme) vydržia na konároch veľmi dlho, posledné neraz odpadnú pod váhou snehu až v januári. Okrem toho som si odskúšal, že taký dvojmetrový poncirus je najdokonalejšou ochranou pre hniezdiace vtáctvo pred mačkami – drozdy, ktoré mi pravidelne hniezdia na záhrade, neprišli zatiaľ ani o jedného potomka – žiadna mačka sa k hniezdu nedostane. Tie otrasné tŕne rovnako bolestivo pichajú aj ju a vtáky v hniezde majú navyše zábavu. Raz som zažil, ako zdanlivo prefíkaná mačka skočila z hrušky na poncirus asi 20 cm od hniezda, ale hneď po dopade na konáre začala bojovať za hlasitých zvukových prejavov o svoj život namiesto bezstarostného hodovania v hniezde. Nebyť môjho zásahu, asi by tam skončila svoj biedny život.

Normálne zelené listy.

Normálne zelené listy.

Občas sa však objavia na niektorých konárikoch takéto farebné listy.

Občas sa však objavia na niektorých konárikoch takéto farebné listy.

Hoci sa u nás poncirus pestuje masovo, väčšina výpestkov skončí u citrusárov ako podpník pre nejaké ušľachtilé, a teda konzumovateľné citrusy (bez problémov sa na P. trifoliatus dá štepiť či vrúbľovať asi 95 percent známych citrusov, pre ktoré je trvalým podpníkom).

Poncirusy občas rozkvitnú aj v lete - ich plody však už do zimy nedozrú.

Poncirusy občas rozkvitnú aj v lete – ich plody však už do zimy nedozrú.

Mňa však zaujíma len jeho okrasná hodnota, ku ktorej som sa dopracoval „od Adama“, teda od semienka:

Získaný plod som na radu skúsených nechal v mikroténovom vrecúšku mierne zabalený (teda nie celkom bez prístupu vzduchu) v chladničke až do jari. Na jar, keď už sa o okno orientované na juh opieralo čoraz nástojčivejšie slnko, semená som vytlačil z plodu (išlo to veľmi ľahko, plod vyzeral ako uvarený), prepláchol studenou vodou, na pol hodinu ponoril do ružového roztoku hypermangánu a okamžite vysial. Napriek určitej chorobnej pedantnosti som semená neporátal a preto som celý čas mal pocit, že vyklíčilo podstatne viac rastlín, než bolo semien, čo sa v nasledujúcich rokoch opakovalo. Semená som vysial pomerne husto, takže nové rastlinky si veľmi rýchlo začali konkurovať.

Malé semenáčiky boli už mesiac po vyklíčení vysoké asi 5 cm, mali druhé pravé listy a už som videl, ako vytvárajú okolo našej záhrady nepreniknuteľný plot… Netušil som, že práve v tomto jedinom štádiu pri pestovaní v byte sú lákavým sústom pre roztoče. Tie za niekoľko dní, kým som pochopil o čo ide, zlikvidovali najskôr všetky listy a s nimi odišla aj podstatná čas tých najslabších jedincov. Tu treba podotknúť – medzi vyklíčenými poncirusmi je vždy pomerne veľké percento akýchsi neduživých jedincov a výnimočné nie je ani to, ak z jedného plodu vyklíči aj niekoľko albinických jedincov, ktoré sú stopercentne odsúdené na uhynutie – slnko to vyrieši za nás.

Po presadení bezlistých kmienkov do nového substrátu a následnom chemickom ošetrení vyrazili nové listy a všetky rastlinky sa začali rozkonárovať typickými pokrútenými, neraz aj vodorovnými halúzkami. Už v auguste toho istého roka som asi 12-15 cm vysoké kríčky zasadil do záhrady, kde bez problémov prečkali prvú zimu. Z pätnástich jedincov jeden v priebehu rokov uhynul, niekoľko som daroval a zostalo mi päť najvyspelejších kusov, lebo z akejsi lakomosti som si nechal práve tie najkrajšie. Prvýkrát zakvitli ako deväťročné – bolo to len niekoľko kvetov a plodov som sa vtedy nedočkal. Prvú úrodu som zobral o rok neskôr a všetky plody, podľa návodu hore, som uložil do chladničky a kolobeh sa začal opakovať.

Počas celých rokov prišli pri pestovaní poncirusov aj dve krízové obdobia v podobe podstatne krutejších mrazov, než príroda nadelila do genetickej výbavy mojich rastlín. Bežne zniesli u mňa doma v Bratislave aj –25 °C (literatúra uvádza ako hranicu –18 °C), ale jeden rok prišli tieto mrazy v období celkom bez snehu a časti kríkov poomŕzali koncové časti konárov. Druhé obdobie sa spájalo so sťahovaním rastlín do 100 km vzdialenej Kameničnej – bolo to neskoro na jeseň, rastliny som síce stihol zasadiť, ale deň potom prišli okamžite mrazy okolo –10 °C. Kry samozrejme nestihli zakoreniť a práve tie najväčšie vyschli. Menšie kusy prežili, hoci museli začať skoro od nuly – teda od pôdy. V prvom roku vytvorili len jeden výhon – vysoký skoro meter a ten sa v nasledovných rokoch rozrástol do predtým bežného tvaru. Tohto roku ma opäť bude čakať zber…

Poncirus trifoliatus nevyžaduje pri pestovaní vonku skoro žiadnu starostlivosť – občas treba odstrihnúť nejaký uletene rastúci konár, niekedy pretrhať nadbytok plodov, na jeseň plytko zryľovať okolo kmeňa a pohnojiť (môže byť aj dobre odležaný maštaľný hnoj) a osvedčilo sa mi aj nastielanie pokosenej trávy do kruhu okolo stromu, takže si kry vystačili aj s prirodzenou závlahou výlučne z oblohy a z toho, čo si vytiahli korene zo zeme.

Keďže nám poncirusy rastú vlastne samé, máme čas venovať sa trochu aj teórii okolo nich.

Okolo mena Poncirus trifoliatus sa vyskytuje okrem basionymu Citrus trifoliata L. aj niekoľko synoným (Aegle sepiaria DC, Citrus trifolia Thunb., C. trifoliata Hort. ex M. Roem., nejasným menom je Citrus trifoliata L. subf. monstrosa (T. Ito) Hiroe). Okrem toho sa pred vyše dvadsiatimi rokmi objavil popis „nového“ druhu v rámci rodu PoncirusP. polyandra, ktorý je však považovaný skôr za nesprávny popis druhu už známeho ako Citrus polytrifolia. O čo vlastne ide sa možno dozvieme až časom. Zatiaľ stále chápeme rod ako monotypický.

Aj napriek tomu sa však výpočet rôznych mien okolo Poncirus trifoliatus nekončí. Nespomenul som totiž ešte mená kultivarov či pestovaných foriem, a preto ich ponúkam teraz: P. trifoliatusmicrocarpa“ (malé plody), P. trifoliatus punctata“ (zlato bodkované listy), P. trifoliatusmonstrosa“ (poprekrúcané konáre) a ďalšie: Beke, Boufarik, Flying dragon, Hiryo, Rubidoux, Frost, Christian, Corean, Kryder 5-5, Kridsi, Pomeroy, Yamadushi a to sem ešte nezaraďujem mená krížencov s inými citrusmi… Treba však spomenúť ešte dve mená, s ktorými sa predovšetkým v zahraničí môžete stretnúť: Japanese Bitter Orange (japonský horký pomaranč) a Chinese Citron.

Napriek tomu, že som varoval pred konzumáciou plodov, v čínskej a kórejskej ľudovej medicíne majú svoje miesto, hoci to určite nie je žiaden ženšeň. Sušené plody sa tam okrajovo používajú ako digestívum, ako zmierňovač ekzémov a potláčač horúčkovitých stavov (aj mňa by prešla chuť byť chorým, keby jestvovala hrozba liečbou plodom poncirusu…), laxatívum a ako látku podporujúcu činnosť obličiek, odstraňujúcu bolesť zubov a aj pri reumatických problémoch.

Aj keby to mala byť jeho jediná úloha, nám by mohlo stačiť, že nám poncirus prinesie radosť v záhrade. Alebo sa predsa len nájde niekto, kto sa fenoménu zvaný Poncirus trifoliatus pozrie „na zúbok“, a to pekne od základu?

 

Literatúra:

Anonymus (2000): K čemu potřebujeme podnože. Citrusář 2000(2):4-5.

Dúbrava, Ján (1988): Čo predchádza štepeniu na Poncirus trifoliata. Citrusář VIII(1988)1:3-5.

Hurych, Václav (1996): Okrasné dřeviny pro zahrady a parky. Nakladatelství Květ Praha .

Kolektiv (1985): Pěstujeme citrusy. ČZS Brno červenec 1985, s. 22-24.

Pieniazek, S. A. (1967): Cestopis ovocnáře. SZN Praha.

Pospíšil, Fr.Hrachová, B. (1987): Větší pozornost trifoliátě. Citrusář VII(1987)3:69-71.

Saakov, S. G. (1983): Oranžernyje i komnatnyje rastenija. Nauka Leningrad 1983, s. 557.

Šamla, Jiří (1988): Subtropy – Pěstitelský rádce –II, Poncirus trifoliata (L.) Raf. ČZS Brno 1988, s. 68-70.

Šamla, Jiří (1990): Citrusy od A do Z – I. Rod Poncirus. Moravské nakladatelství Rozrazil 1990, s. 143-144.

Valíček, Pavel a kol. (1989): Užitkové rostliny tropů a subtropů. Academia Praha 1989, s. 179.

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »