Schizandra chinensis Bail.

Keď sa v osemdesiatych rokoch uplynulého storočia začínal v našich záhradách či skleníkoch boom pestovania všemožnej tej exotiky, akosi som mu bez bránenia sa podľahol. Nezačal som síce pestovať ženšen či pravý čajovník (dočítal som sa totiž niekde o ťažko prekonateľných problémoch pri úspešnej kultivácii), ale aj u mňa sa objavil kávovník, belamkanda, rajčiakovec, prvé pokusy som robil z avokádovníkom, murajou, pestoval som okolo 40 sort rôznych citrusov, leuzeu (maralí koreň), prvé dostupné kivi atď. Medzi inými rastlinami na záhrade som mal aj jeden vzhľadný exemplár ebenovníka, ktorý som získal zhodou okolností od toho istého pestovateľa ako aj prvý klon Schizandra chinensis (schizandra čínska, klanopraška čínská (čes.), či kitajskij limonnik – pod týmto menom sa dal získať od ruských pestovateľov).

Najskôr som, ako sa na správneho pestovateľa patrí, zháňal semená, ale dlhoročný „lovecký“ neúspech spojený s informáciami z literatúry o zložitosti stratifikácie semien a aj tak len malej úspešnosti klíčenia spôsobili, že som sa nakoniec rozhodol pre hotovú rastlinu, čo inak nezvyknem, lebo rád spoznávam to čo pestujem od prvých dní vývoja. Nie je to nijaká úchylka či forma snobizmu, ale skôr overené poznanie, že ak sme s rastlinou v kontakte celkom od začiatku, akosi prirodzenejšie chápeme jej potreby a včas vieme reagovať, ak niečo nie je také, aké má byť (to ma naučilo vyše päťdesiatročné pestovanie kaktusov…).

Rastlinu som vysadil do dobre humusom zásobenej pôdy v záhrade do mierneho tieňa tvoreného radom viničných krov. Predpokladal som, ukázalo sa že správne, že aj v prírode to nebude rastlina slnečných výpekov, ale skôr obyvateľ takých rastlinných zoskupení, ktoré jej poskytnú síce dostatok rozptýleného svetla ale ochránia ju pred priamym slnkom. Samozrejmosťou bolo sadenie do jamky s naliatou vodou (ako sa to na juhu Slovenska praktizuje napr. s paprikou) a potom pravidelné dobré zalievanie, až kým rastlina nezačala rásť. Po troch štyroch rokoch už pokrývala na zemi plochu asi pol štvorcového metra a úspešne sa špirálovito vplietla pomedzi výhonky viniča až do vzdialenosti 4-5 m od koreňa. To bol aj dôvod každoročného radikálneho rezu – udržať schizandru v medziach slušného vývoja a nedovoliť je nazerať do všetkých kútov záhrady. V tom istom čase aj prvýkrát kvitla – bolo to niekedy koncom mája a na začiatku júna. Nenápadné biele voskovité kvietky s priemerom okolo 1 cm som skoro prehliadol – ani sám neviem, čo ma donútilo sa skloniť k rastline a prehŕňať sa medzi jej výhonkami. Kvety vyrastali z pazúch jednotlivých listov na stopke dlhej asi 4 cm. Keďže som mal len jednu rastlinu a žiadne informácie o jej „pohlavnej orientácii“, nerobil som si nijakú nádej na plody. Napriek tomu ma zvedavosť hnala pravidelne sa pozerať, či sa niektorý kvet nepremenil na plod. Stalo sa, hoci inak, ako som predpokladal. Myslel som si, že sa opelený kvet premení na jeden plod, akúsi bobuľu. Namiesto toho som našiel plody ako majú naše ríbezle – skoro z každého kvetu sa vytvoril malý strapec, ktorý po dozretí aj vyzeral ako naše červené ríbezle so 4-40 bobuľkami s priemerom bobúľ 5-10 mm. Približne dva plody majú hmotnosť 1 gram. Každá bobuľka obsahuje 1-3 lesklých semien veľkých do 4×3×2 mm. 1000 semien má hmotnosť 20 gramov. Nie je problém ich na väčšom kríku zozbierať, ale kto by ich chcel vysiať, musí rátať s tým, že 90-95% z nich nevyklíči – dobrý výsledok je 6-8%, a to spolu za dva roky, lebo v prvom roku nevyklíči viac než 50% z toho čo vyklíčiť môže.

Svoj cieľ som dosiahol zberom prvej úrody. Potom však prišli aj ďalšie úrody, a čo je zaujímavé, aj prvé komplikácie pri pestovaní. Až mnoho rokov neskôr som sa dočítal, že jestvujú oddelené samičie a samčie kvety (samčie kvitnú skôr a opadávajú približne 2-3 dni pred otvorením sa prvého samičieho kvetu), ktoré sa však len občas otvoria na jednej rastline súčasne a preto jedna rastlina poskytne aj plody len zriedka.

Zdravé listy schizandry sú pri šírke asi 5 cm dlhé aj 8-10 cm, majú výraznú žilnatinu a vo vetre sa neprestajne kývajú zo strany na stranu na nahnedlých či načervenalých stopkách. Sú matne zelené, jemne drsné. V jednom roku listy boli zjari opäť ako majú byť, ale už v máji chytili nezdravú nažltlú farbu (ako listy viniča či broskýň trpiacich tzv. chlorózou). Práve v tom roku som sa chystal, že prvýkrát urobím zber listov na čaj. Rastlina ma určite nepočula, takže netušila čo s ňou chystám – príčina musela byť niekde inde. Vyskúšal som listové hnojivá, pridal som humus ku koreňom, zvýšil doplnkovú zálievku, všetko bez zjavného efektu, čo pretrvalo do konca vegetácie. V nasledovnom roku bolo všetko v poriadku, ale o rok boli žlté listy späť. Rozhodol sa presadiť celý trs na nové miesto, čo sa mi nakoniec aj podarilo, hoci koreňový bal bol väčší než bežný záhradný fúrik. Rastlina opäť putovala k ďalšiemu viniču do inej časti záhrady. Dva roky všetko OK a potom znova žlté listy – pochopil som to ako vyššiu moc prírody a od tých čias sa už žltými listami netrápim, len si v tom roku nenatrhám zásobu listov na dobrý zimný čaj. To isté sa opakuje aj na terajšom mieste pobytu mojej schizandry v Kameničnej pri Komárne, kam sa presťahovala spolu s mojou zbierkou kaktusov. Kolega-kaktusár z Ruska mi na môj dopyt, čo sa týka zdravotného stavu schizandry, napísal, že podľa neho na 100% je príčinou rastových porúch nízka vzdušná vlhkosť – vraj sa to, čo má vo svojej domovine nedá napodobniť…

Na Ďalekom východe, na čínsko-ruskom pomedzí, rastie spolu 14 druhov rodu Schizandra, S. chinensis je jediným, ktorý rastie aj na ruskom území. V prírode je to až 18 metrov dlhá liana s hrúbkou výhonkov do 2,5 cm (u mňa nikdy neboli hrubšie než 0,5 cm), ktorá sa výhradne šplhá nahor, do výšky až 4 metre, využívajúc ako podporu iné v okolí rastúce stromy či kríky. Mladé výhonky sú nesmierne pružné, len ťažko sa dajú zlomiť, ovíjajú sa aj jeden s druhým a napomáhajú si tak pri dominantnom kolmom raste, ako keby využívali cudziu oporu. Niekedy sa spolu spletie aj 5-6 mladých výhonkov a dokážu sa vertikálne podporovať bez poklesnutia aj vyše pol metra. Táto vlastnosť im určite aj v prírode pomáha prekonať priestor, kde im chýbajú podporné rastliny.

V celom Rusku, ale i v Číne, požíva schizandra zaslúženú pozornosť. Látky v nej obsiahnuté (v plodoch, listoch, tenkých konárikoch i koreňoch) sú opradené mystickými vlastnosťami. Jeden z mýtov (možno je to však aj pravda) hovorí, že lovci v tajge sa vyberali aj na týždňový lov len s hrsťou sušených plodov schizandry – občasná konzumácia niekoľkých bobúľ im mala zabezpečiť úplné potlačenie pocitu hladu, spánok bol nezmyslom rovnako ako potreba jesť (hrôza pomyslieť, keby som sa raz predávkoval schizandrou a týždeň by som ani nepomyslel na chutné, ale o to nezdravšie jedlo v podobe pečeného bôčika či údenej klobásky…). Okrem mýtov jestvujú aj seriózne vedecké výskumy, ktoré potvrdzujú neobyčajné účinky látok obsiahnutých v celom tele rastliny. Plody napr. obsahujú 16% cukrov, množstvo vitamínu C, 10% kyseliny citrónovej, 9% kyseliny jablčnej a 2% kyseliny vínnej, bioflavonidy, karotinoidy, pektín, oleje i éterické oleje a tokoferoly. Aby sme nezabudli, aj schizandrin a schizandron. Všetok tento biologicky aktívny koktail spolu s tým, čo obsahujú listy, semená, kôra či korene sa aj oficiálnou medicínou používajú na liečbu ochorení očí, omrzlín, porúch žalúdka a tráviaceho traktu. Zomleté semená či sušené plody sa užívajú ako povzbudzujúci prostriedok centrálneho nervového systému, stimulant srdcovej a dýchacej činnosti, účinne odstraňujú únavu pri silnom fyzickom a psychickom zaťažení a majú aj výrazné antidepresívne účinky.

Dnes, po rokoch pestovania a skúšania viem už niečo súdneho povedať o tom, čo treba robiť, aby v našich podmienkach malo z jej pestovania radosť čo najviac ľudí. Začnem semenami. Ak ich získate, skúste tento zjednodušený postup: pomiešajte ich s vlhkým pieskom či agroperlitom a stratifikujte ich pri teplote 0 °C (môže to byť aj najchladnejšie miesto vo vašej chladničke) a na jar, už niekedy koncom marca vysejte obsah – semená aj s pieskom či perlitom, na tienisté miesto, ktoré však dostáva primeranú dávku tepla. Pôdu po výseve dobre pritlačte a výdatne zalejte (vodu používajte pravidelne, až do vyklíčenia). Semenáčiky, ktoré vám vzídu, nechajte rásť na tom istom mieste 2-3 roky. Potom im vyberte už trvalé miesto a presaďte ich však len tam, kde bude zabezpečený dobrý odtok dažďovej či zálievkovej vody – trvalá voda na koreňoch im nielenže nerobí dobre, ale môže ich dokonca pripraviť o život. Netreba sa báť, že by nám už prvá zima mladé rastlinky zničila, v domovine majú bežne v teploty aj –30 °C, takže u nás sú to pre ne skoro subtrópy.

Ešte jeden spôsob výsevu, vyskúšaný v posledných rokoch: Plody, ktoré nie sú vhodné na konzumáciu (poškodené, oplesnené…) nechám v hlbšej plastovej miske „sfermentovať“ – trochu viac oplesnejú, asi aj nahnijú, zmäknú… Potom ich vysejem do riadkov priamo na záhon, zasypem jemnejším substrátom a nechám celú zimu tak. Na jar, už asi v polovici mája sa objavia prvé rastlinky (a zvyšok až na ďalšiu jar), ktoré do konca sezóny, ohlasujúcej sa opakom listov, dorastú asi na výšku 8-10 cm. Pri pestovaní v prvom a druhom roku odstraňujeme zo záhona len vysokú burinu či pupenec, drobnú trávičku v ňom necháme, pomáha v okolí mladých schizandier udržiavať potrebnú vlhkosť.

Na jar, ktorá u nás neraz nastupuje hneď po mrazoch a niektoré rastliny sa prebúdzajú predčasne (robí to aj schizandra), zabezpečte čiastočné zatienenie stanovišťa, aby ste oddialili jej štart do vegetácie – čerstvo vyhnané mladé lístky sú citlivé na mráz o ktorý v posledných rokoch nebýva núdza ani v máji (a tohto roku aj v júni), a je po dobrej vegetácii a neraz aj po kvetoch a tým aj plodoch. Ak toto dodržíte, o štyri až päť rokov môžete očakávať prvú úrodu plodov. Už od tretieho roku sa dá siahnuť do húštiny výhonkov a niekoľko z nich si odrezať – pokrájajte ich spolu aj s listami na cca 1 cm veľké kúsky, usušte v tieni (nie na slnku), dajte do papierového vrecúška a odložte si na zimu, keď vám bude najhoršie, sadne na vás depresia a aj vaše najbližšie okolie si vás bude držať na dištanc vidlami. Potom si spomeňte na váš čaj a vychutnajte si ho. V júni až júli je aj ďalší dôvod na rezanie výhonkov, to v prípade, keď chcete získať ďalšie jedince. Bežný spôsob zakoreňovania v množiarni je málo úspešný, skúste preto ten, aký používajú v domovine schizandry: 20-22 cm dlhé vyzreté výhonky narežú koncom októbra až začiatkom novembra a do jari ich uchovávajú pod snehom. Na jar, keď zíde sneh, ich zoberú a na 3-4 dni ich ponoria z dvoch tretín do čerstvej vody, ktorú každodenne vymieňajú. Potom ich skoro poležiačky zasypú z ¾ do prepareného množiarenského substrátu a intenzívne zavlažujú (pozor na odtok prebytočnej vody) až kým sa neobjavia korene, čo trvá asi mesiac. Nasleduje výsadba na miesto, kde budú rásť ďalšie dva roky pri pravidelnom kyprení pôdy. Treba však dať pozor – schizandra korení veľmi plytko, od 10 do 30 cm, a preto kyprenie pôdy by malo byť veľmi plytké, aby nedošlo k poškodeniu koreňov. Kto by nechcel ísť touto cestou (myslím si že cestou väčšieho a húževnatého odporu…), môže ďalšie rastliny získať delením trsu, ktorý, hlavne vo vyššom veku, vyprodukuje ročne desiatky bočných výhonkov už s korienkami.

Jedno z mien, ktoré sme v súvislosti so schizandrou uviedli na začiatku, bolo kitajskij limonnik, čo v preklade znamená čínsky citrónovník. Prečo? Stačí rozmrviť medzi prstami svieži list a začne sa z neho uvoľňovať vôňa ako zo šťavy z čerstvo vytlačeného citróna. Čerstvým sa cítil aj autor tohto príspevku, pretože ho písal pri pariacej sa šálke vlastného schizandrového čaju, ešte z vlaňajšej bohatej úrody a zobkal pritom sušené plody, ktorých si ročne dorobím, okrem tých čo zjem čerstvé, asi 2 kilogramy.

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »