Sprekelia formosissima (L.) Herb.

Keď som v roku 1993 prvýkrát cestoval za kaktusmi do Mexika, nepredpokladal som, že sa tam (a potom aj doma) budem zaujímať aj o niečo iné než o kaktusy, či iné sukulenty. Lenže o tom je život – zametá s nami ako chce (raz je život hore a raz mi dole…) a stavia pred nás lákadlá, ktorým sa síce spočiatku bránime, ale ako to už vyplýva z Murphyho zákonov, nikdy sa im stopercentne neubránime. Tak to bolo aj s rastlinou z nadpisu tohto článku.

Majestátny kvet Sprekelia formosissima.

Majestátny kvet Sprekelia formosissima.

Začalo sa to celkom nevinne – asi po troch týždňoch cestovania po Mexiku, keď bol už človek oslabený zo všetkých tých úžasných, neuveriteľných dojmov z tamojšej prírody. Po krátkej obhliadke lokality kaktusu Lophophora diffusa a prvom kontakte s neznámou populáciou Strombocactus sp., neskôr popísanou ako Strombocactus jarmilae, sme nasadli do auta a pohľadom sme sa lúčili s krajinou, o ktorej sme predpokladali, že ju viac neuvidíme. V spätnom zrkadle som však zrazu na asi desať metrov vysokom skalnom previse uvidel veľký červený kvet. Vrátili sme sa pod skalu a po hlasovaní o tom, kto bude najmenej chýbať pri budovaní novej spoločnosti, najmladší z výpravy musel nahor…

V skalnej priehlbine tam našiel nie jednu kvitnúcu rastlinu, ale dokonca celý trs s desiatkami kvetov jasne červenej farby. Z okraja rozsiahleho trsu sa „stratilo“ niekoľko malých (vtedy ešte nekvitnúcich) cibuliek, aby bola šanca, že to nebudú oddelené cibule od tej najstaršej, ale už zo semena vyrastené nové rastlinky. Dnes po rokoch možno povedať, že odhad bol správny, pôvodné rastlinky už roky kvitnú a prinášajú semená. Ak sa „odhlasovanej povolenej strate na životoch“ išlo zle nahor, nebolo to nič oproti tomu, ako sa jej išlo zle nadol. Dopadlo to však dobre a dodnes žije…

Po návrate domov nastalo hľadanie zdroja, kde by sa dalo o našej kráske získať čo najviac informácií. Pomohla náhoda – v jednom grafickom programe pre profesionálov som medzi kresbami rastlín z celého sveta našiel jednu označenú ako „Aztec lily“ (teda aztécka ľalia), ktorá sa nesmierne podobala na kvet, ktorý sme videli v Mexiku. Začal som hľadať a zistil som, že naozaj jestvuje rastlina, ktorá sa pod menom „Aztec lily“ vyskytuje – je to Sprekelia formosissima. Potom to už všetko bolo jednoduché – našiel som aj literárne zdroje, ktoré nám pomohli udržať cibule vo vegetácii a nakoniec aj pri živote.

Sprekelia formosissima patrí do čeľade Amaryllidaceae. Rod ako taký vytvoril Linné na počesť hamburského právnika J. H. van Sprekelsena, ktorý mu zaslal cibule (dostal ich zo Španielska) tejto rastliny okolo roku 1750. Na prekvapenie však rastlinu nezaradil do rodu Sprekelia, ale do dávnejšie známeho rodu Amaryllis, ako A. formosissima L. K dnes uznávanej kombinácii došlo až neskôr. Napriek tomu, že časom sa v rode nazbieralo niekoľko nových mien, odborníci sa stále domnievajú, že je vlastne monotypický. Rastie v Mexiku a v Guatemale. Ponúkam aspoň abecedný súpis toho, čo sa dnes skrýva v rámci rodu: Sprekelia clintiae Traub. (rok popisu 1965), S. cybister Herb. (1840), S. cybister var. brevis Herb. (1840), S. cybister var. subsexuncialis Herb. (1840), S. formosissima f. williamsii Traub. (1974 – bez latinského popisu), S. glauca Lindl. (1840), S. heisteri Trew ex Kunth., S. howardii Lehmiller (datované 1999, vyšlo až 2000), S. karwinskii M. Roem., S. ringens C. Morr. (1846), S. spectabilis Hoehne (1938 – v zdroji popisu sa spomína aj forma maior, ale k popisu samotnému nedošlo) a S. stenopetala Lem. Napriek tomu, že tých mien nie je málo, v zbierkach, i v komerčnej produkcii, sa vlastne vyskytuje len jedno meno, a to S. formosissima.

Plný črepník kvetov - črepník má 40 cm v priemere.

Plný črepník kvetov – črepník má 40 cm v priemere.

Ako vlastne veda opisuje vzhľad rastliny? Cibuľa má podlhovastý tvar, pri priemere asi 5 cm je dlhá až 6-8 cm. Šupiny na jej povrchu sú tenké, hnedasté až tmavohnedé, ľahko sa oddeľujú. Korene sú hrubé, dužnaté, poškodzujú sa pri neopatrnej manipulácii, ale rastlina ich rýchlo dokáže nahradiť a nebývajú ani zdrojom infekcie. Listy sú ploché, široké 7-12 mm, dlhá aj 35-45 cm. Kvety vyrastajú na koncoch dutých stoniek, dlhých od 5 do 30 cm, po jednom. Sú jasne červené, nesmierne úhľadné – priemer kvetu môže byť podľa vitality rastliny od 10 do 20 (25) cm. Už po niekoľkých hodinách po otvorení kvetu, niekedy až na druhý deň, sa objavuje množstvo žltého sypkého peľu a po opelení nepríbuzných rastlín okvetné lístky okamžite reagujú zavädnutím a už na druhý či tretí deň je po kráse. Ak si chceme kvitnutia užiť viac – neopeľujme. Po opelení sa vytvára trojdielna tobolka, ktorá v našich podmienkach dozrieva po 3-5 týždňoch. Nachádzajú sa v nej veľké, ploché, čierne, lesklé semená, veľké asi 7-8×9-10×0,7 mm.

Kto už niekedy pestoval nejaké u nás dostupné cibuľoviny, nebude mať problém dopestovať ani sprekeliu. Sú dve možnosti, postupovať sympatickejšou cestou od semienka k rastline, alebo si hotovú cibuľu (nie lacno) kúpiť a hneď na prvú jar čakať na výsledok (nemusí prísť). Semená vysievame rýchlo (do 3-4 mesiacov od dozretia plodu – u nás rastlina kvitne od konca mája do konca júna, takže semená sa postupne získavajú od konca júna do konca júla a niekedy sa v čase dozrievania plodov ešte raz objavia naj kvety), lebo rovnako rýchlo strácajú klíčivosť. Kým celkom čerstvé semená klíčia spoľahlivo na 100 %, po roku je to 20-30% alebo aj menej.

Na výsev použijeme jemný, preparený substrát zbavený všetkých možných škodcov. Semená voľne položíme na utlačený substrát, na ich povrch nasypeme asi 1 cm rovnakého substrátu, opäť pritlačíme a podmokom dokonale zalejeme (kým nezostane lesklý povrch substrátu). Po 10 dňoch, ale výnimočne aj neskôr, je prvý lístok vonku, na rozdiel od dospelých listov je okrúhly ako list pažítky, a dutý. Až druhý a ďalšie listy sa podobajú tým z dospelosti. Do konca októbra vyrastú listy na dĺžku 10 cm a cibuľka pod nimi bude mať okolo 1 cm v priemere, čo stačí na jej suché prezimovanie úplne bez zálievky (menšie cibuľky, do 1 cm, treba ponechať v substráte a počas zimy a na najlepšom možnom svetle, ich treba občas trochu porosiť, aby nevyschli), vybraté zo substrátu, aj v tme, pri asi 7-10 °C. Prvé kvitnutie býva v 3-5 roku od výsevu.

Väčšie cibule v nasledujúcich rokoch znášajú aj zimovanie pri vyšších teplotách, okolo 15 °C, ale sa vysiľujú a nemusia spoľahlivo zakvitnúť. Kto pestuje kaktusy, môže ich zazimovať spolu s nimi. Pri vybratí zo substrátu ich na konci vegetačnej sezóny (august-september), ktorá sa ohlasuje vädnutím a usychaním (žltnutím) listov aj napriek zálievke, ich zbavíme suchých šupín, odstránime aj suché korene, oddelíme vytvorené dcérske cibuľky, a po krátkom osušení na slnku, 2-3 dni, ich dáme do papierového vrecka a zazimujeme. Niekedy sa stáva, že zabudneme polievať rastlinu počas vegetácie – vtedy listy uschnú aj v júli, avšak stačí im jedna zálievka v auguste, a opäť vyženú. Spravidla však v nasledovnom roku nezakvitnú, takže takáto pestovateľská chyba nás môže stáť stratu jedného kvitnutia. Ak nám preto listy predčasne vyschnú, rastlinu normálne zazimujeme a nesnažíme sa ju dostať do vegetácie. Kto nechce, nemusí cibule vyberať zo substrátu každoročne, v tom istom vydržia aj 3-4 roky, vždy na jar však na jeho povrch prisypeme aspoň 1 cm nového substrátu a o to intenzívnejšie prihnojujeme. Na jar sa rastlina hlási k životu sama.

Občas sa kvet objaví aj vtedy, keď už dozrievajú prvé plody.

Občas sa kvet objaví aj vtedy, keď už dozrievajú prvé plody.

Zasadíme po 4-5 cibúľ do črepníka s priemerom asi 25 cm a aj rovnako hlbokého. Na jeho dno dáme 2-3 cm drenáže (hrubší štrk), na ňu nasypeme pripravený výživný ale dostatočne porézny substrát (pre „črepníkové rastliny“). Do črepníka ho dáme toľko, aby vrchol cibule bol cca 3 cm nad hladinou substrátu, ktorý okolo cibúľ dobre utlačíme, ale tak, aby sme ich nepoškodili. Črepník dáme na slnečné miesto na balkóne alebo krytej terase už koncom marca. Po asi dvoch týždňoch, stále bez poliatia, sa objavia prvé špičky listov a vyrastú asi na dĺžku 4 cm. Skontrolujeme ich – ak vyrastajú z jednej cibule aspoň 4, rastlina by mala spoľahlivo kvitnúť – tie minimálne štyri listy sú podmienkou. Ak ich je v násobkoch viac, viac bude aj kvetov. Potom prvýkrát, ak to teploty dovolia – optimum je aspoň 15 °C cez deň a v noci nie menej než 10 °C (v opačnom prípade treba črepník dať na noc do bytu), polejeme. Asi o 3-4 týždne sa vo vrcholoch cibúľ medzi šupinami objavia prvé puky. Keď sa dobre vyvinú a vyrastú nad povrch cibule asi tak 6-7 cm, polejeme opäť. Stonky, a spolu s nimi aj vyčkávajúce listy, doslova vystrelia nahor – za 3-4 dni môžu byť dlhé aj 25 cm a a to je už len deň do otvorenia kvetov. V chladnejšom počasí vydržia neopelené na rastline aj 4-5 dní. Priame slnko ich dokáže zničiť aj po dvoch dňoch. To však platí len pre rastliny v črepníku, ak ich pestujeme na dobre drenážovanej skalke (na skalku sadíme cibule už do dobre vyhriatej pôdy, nie skôr ako okolo polovice mája), kvitnú aj týždeň. Dobre živená cibuľa síce kvitne naraz len jedným kvetom, ale postupne sa objavujú ďalšie, ktoré sú však čoraz nižšie, vyrastajú na kratšej stonke. Rekord v zbierke mám 4 kvety z jednej cibule, ale to som odstraňoval tvoriace sa plody, aby sa rastlina príliš nevysiľovala – chcem totiž vidieť kvety aj o rok. V našich podmienkach nemá sprekelia škodcov, ktorí by ju pripravili o život (okrem mrazu) a preto počas roka nevyžaduje ani chemické ošetrovanie. Citlivé sú len 2-3 mesačné semenáčiky, a to na dlhodobé preliatie. Rastlina počas vegetácie, predovšetkým však po kvitnutí, vyžaduje v každej zálievke dostatok živín, aby sa nimi mohla zásobiť pre nasledujúcu vegetáciu. Dobre živená cibuľa je odolná voči vysychaniu a jej štart do vegetácie je rýchlejší než u tých cibúľ, ktoré sa len-len dožili jari. Ojedinelým spôsobom pestovania je na jar nechať prerásť korene z cibule do vody (ako to robíme s hyacintmi) a počkať kým rastlina vykvitne. Až po odkvitnutí ju normálne zasadíme do substrátu, aby sa dala použiť aj v nasledujúcom roku.

Rod Sprekelia je blízky nielen rodom Amaryllis a Hippeastrum, ale aj dvom ďalším rodom tzv. dažďových ľalií – Zephyranthes a Habranthus. Na rozdiel od nich však v Mexiku a v Guatemale vyhľadáva dlhodobo suché až púštne oblasti, ktoré mu suchom zabezpečujú rastový odpočinok. Ak sa dostane do prostredia s trvalým vlhkom, prežíva tam, kde má zabezpečené riadne drenážovanie – napr. na skalách vystavených slnku, kde má možnosť udržať sa aspoň v troške humóznejšieho substrátu. Medzi rodmi Hippeastrum a Sprekelia sa podarilo získať hybridy, ktoré sa šíria pod menom ×Hippeastrelia, nie sú však veľkým vylepšením toho, čo poznáme z prírody a preto sa objavujú len v zbierkach špecialistov. O niečo viac sú rozšírené kultivary Sprekelia formosissima „Superba“, S. formosissima „Orient Red“, S. formosissima „Harrison’s Orient Red“, S. formosissima „Baños“ (objavili ju náhodne na trhu v rovnomennom mestečku v Ekvádore), S. formosissima „Peru“, ktorú v rovnomennom štáte objavil Marcia Wilson (a časť odborníkov sa domnieva, že by to dokonca mohol byť aj nový druh), S. formosissima „High Priest“ (niekedy má aj meno „Shields“) je umelý výpestok introdukovaný v roku 1982 ako hybrid medzi S. formosissima „Orient Red“× S. formosissima f. williamsii.

Plody krátko pred dozretím.

Plody krátko pred dozretím.

Samostatnú pozornosť si zaslúžia len niektoré z popísaných druhov, teda len niektoré mená. Spomedzi nich sa najčastejšie spomínajú:

Sprekelia formosissima f. williamsii by mala mať dlhšie a o niečo užšie okvetné lístky.

Sprekelia howardii má byť trpasličou obdobou nami prezentovaného druhu s kvetmi okolo 10-15 cm v priemere a okvetnými lístkami širokými len do 11 mm. Tento druh má pochádzať zo štátov Guerrero (neďaleko mesta Taxco), Oaxaca, Colima a Puebla v južnom Mexiku. Okrem toho má byť podstatne citlivejší v kultivácii – jednoznačne vyžaduje úplne suché prezimovanie a neznáša akékoľvek presádzanie. V prípade nutnosti presádzania treba rátať s tým, že minimálne nasledovnú sezónu nebude určite kvitnúť.

Ak sa budete pokúšať zohnať semená či cibule sprekelie, skúste okrem jej platného botanického mena hľadať aj pod menami ako Jakubská ľalia (vraj v Mexiku kvitne v deň katolíckeho sviatku, ktorý pripadá na 25. júla, druhý dôvod pre toto meno má byť ten, že tvar kvetu a jeho farba majú pripomínať starý kríž rytierskeho rádu svätého Jakuba – toto meno sa rozšírilo u nás predovšetkým medzi dvoma svetovými vojnami v minulom storočí, keď bola S. formosissima veľmi obľúbenou a často pestovanou rastlinou), St. James lily alebo nám už dobre známa aztécka ľalia (Aztékovia si ctili tento kvet pre jeho farbu krvi).

Keď som v roku 1993 prvýkrát cestoval za kaktusmi do Mexika, nepredpokladal som, že sa tam (a potom aj doma) budem zaujímať aj o niečo iné než o kaktusy, či iné sukulenty. Lenže o tom je život – zametá s nami ako chce (raz je život hore a raz mi dole…) a stavia pred nás lákadlá, ktorým sa síce spočiatku bránime, ale ako to už vyplýva z Murphyho zákonov, nikdy sa im stopercentne neubránime. Tak to bolo aj s rastlinou z nadpisu tohto článku.

Začalo sa to celkom nevinne – asi po troch týždňoch cestovania po Mexiku, keď bol už človek oslabený zo všetkých tých úžasných, neuveriteľných dojmov z tamojšej prírody. Po krátkej obhliadke lokality kaktusu Lophophora diffusa a prvom kontakte s neznámou populáciou Strombocactus sp., neskôr popísanou ako Strombocactus jarmilae, sme nasadli do auta a pohľadom sme sa lúčili s krajinou, o ktorej sme predpokladali, že ju viac neuvidíme. V spätnom zrkadle som však zrazu na asi desať metrov vysokom skalnom previse uvidel veľký červený kvet. Vrátili sme sa pod skalu a po hlasovaní o tom, kto bude najmenej chýbať pri budovaní novej spoločnosti, najmladší z výpravy musel nahor…

V skalnej priehlbine tam našiel nie jednu kvitnúcu rastlinu, ale dokonca celý trs s desiatkami kvetov jasne červenej farby. Z okraja rozsiahleho trsu sa „stratilo“ niekoľko malých (vtedy ešte nekvitnúcich) cibuliek, aby bola šanca, že to nebudú oddelené cibule od tej najstaršej, ale už zo semena vyrastené nové rastlinky. Dnes po rokoch možno povedať, že odhad bol správny, pôvodné rastlinky už roky kvitnú a prinášajú semená. Ak sa „odhlasovanej povolenej strate na životoch“ išlo zle nahor, nebolo to nič oproti tomu, ako sa jej išlo zle nadol. Dopadlo to však dobre a dodnes žije…

Po návrate domov nastalo hľadanie zdroja, kde by sa dalo o našej kráske získať čo najviac informácií. Pomohla náhoda – v jednom grafickom programe pre profesionálov som medzi kresbami rastlín z celého sveta našiel jednu označenú ako „Aztec lily“ (teda aztécka ľalia), ktorá sa nesmierne podobala na kvet, ktorý sme videli v Mexiku. Začal som hľadať a zistil som, že naozaj jestvuje rastlina, ktorá sa pod menom „Aztec lily“ vyskytuje – je to Sprekelia formosissima. Potom to už všetko bolo jednoduché – našiel som aj literárne zdroje, ktoré nám pomohli udržať cibule vo vegetácii a nakoniec aj pri živote.

Sprekelia formosissima patrí do čeľade Amaryllidaceae. Rod ako taký vytvoril Linné na počesť hamburského právnika J. H. van Sprekelsena, ktorý mu zaslal cibule (dostal ich zo Španielska) tejto rastliny okolo roku 1750. Na prekvapenie však rastlinu nezaradil do rodu Sprekelia, ale do dávnejšie známeho rodu Amaryllis, ako A. formosissima L. K dnes uznávanej kombinácii došlo až neskôr. Napriek tomu, že časom sa v rode nazbieralo niekoľko nových mien, odborníci sa stále domnievajú, že je vlastne monotypický. Rastie v Mexiku a v Guatemale. Ponúkam aspoň abecedný súpis toho, čo sa dnes skrýva v rámci rodu: Sprekelia clintiae Traub. (rok popisu 1965), S. cybister Herb. (1840), S. cybister var. brevis Herb. (1840), S. cybister var. subsexuncialis Herb. (1840), S. formosissima f. williamsii Traub. (1974 – bez latinského popisu), S. glauca Lindl. (1840), S. heisteri Trew ex Kunth., S. howardii Lehmiller (datované 1999, vyšlo až 2000), S. karwinskii M. Roem., S. ringens C. Morr. (1846), S. spectabilis Hoehne (1938 – v zdroji popisu sa spomína aj forma maior, ale k popisu samotnému nedošlo) a S. stenopetala Lem. Napriek tomu, že tých mien nie je málo, v zbierkach, i v komerčnej produkcii, sa vlastne vyskytuje len jedno meno, a to S. formosissima.

Ako vlastne veda opisuje vzhľad rastliny? Cibuľa má podlhovastý tvar, pri priemere asi 5 cm je dlhá až 6-8 cm. Šupiny na jej povrchu sú tenké, hnedasté až tmavohnedé, ľahko sa oddeľujú. Korene sú hrubé, dužnaté, poškodzujú sa pri neopatrnej manipulácii, ale rastlina ich rýchlo dokáže nahradiť a nebývajú ani zdrojom infekcie. Listy sú ploché, široké 7-12 mm, dlhá aj 35-45 cm. Kvety vyrastajú na koncoch dutých stoniek, dlhých od 5 do 30 cm, po jednom. Sú jasne červené, nesmierne úhľadné – priemer kvetu môže byť podľa vitality rastliny od 10 do 20 (25) cm. Už po niekoľkých hodinách po otvorení kvetu, niekedy až na druhý deň, sa objavuje množstvo žltého sypkého peľu a po opelení nepríbuzných rastlín okvetné lístky okamžite reagujú zavädnutím a už na druhý či tretí deň je po kráse. Ak si chceme kvitnutia užiť viac – neopeľujme. Po opelení sa vytvára trojdielna tobolka, ktorá v našich podmienkach dozrieva po 3-5 týždňoch. Nachádzajú sa v nej veľké, ploché, čierne, lesklé semená, veľké asi 7-8×9-10×0,7 mm.

Kto už niekedy pestoval nejaké u nás dostupné cibuľoviny, nebude mať problém dopestovať ani sprekeliu. Sú dve možnosti, postupovať sympatickejšou cestou od semienka k rastline, alebo si hotovú cibuľu (nie lacno) kúpiť a hneď na prvú jar čakať na výsledok (nemusí prísť). Semená vysievame rýchlo (do 3-4 mesiacov od dozretia plodu – u nás rastlina kvitne od konca mája do konca júna, takže semená sa postupne získavajú od konca júna do konca júla a niekedy sa v čase dozrievania plodov ešte raz objavia naj kvety), lebo rovnako rýchlo strácajú klíčivosť. Kým celkom čerstvé semená klíčia spoľahlivo na 100 %, po roku je to 20-30% alebo aj menej.

Na výsev použijeme jemný, preparený substrát zbavený všetkých možných škodcov. Semená voľne položíme na utlačený substrát, na ich povrch nasypeme asi 1 cm rovnakého substrátu, opäť pritlačíme a podmokom dokonale zalejeme (kým nezostane lesklý povrch substrátu). Po 10 dňoch, ale výnimočne aj neskôr, je prvý lístok vonku, na rozdiel od dospelých listov je okrúhly ako list pažítky, a dutý. Až druhý a ďalšie listy sa podobajú tým z dospelosti. Do konca októbra vyrastú listy na dĺžku 10 cm a cibuľka pod nimi bude mať okolo 1 cm v priemere, čo stačí na jej suché prezimovanie úplne bez zálievky (menšie cibuľky, do 1 cm, treba ponechať v substráte a počas zimy a na najlepšom možnom svetle, ich treba občas trochu porosiť, aby nevyschli), vybraté zo substrátu, aj v tme, pri asi 7-10 °C. Prvé kvitnutie býva v 3-5 roku od výsevu.

Semená sprekelie sú veľké, ploché, čierne.

Semená sprekelie sú veľké, ploché, čierne.

Väčšie cibule v nasledujúcich rokoch znášajú aj zimovanie pri vyšších teplotách, okolo 15 °C, ale sa vysiľujú a nemusia spoľahlivo zakvitnúť. Kto pestuje kaktusy, môže ich zazimovať spolu s nimi. Pri vybratí zo substrátu ich na konci vegetačnej sezóny (august-september), ktorá sa ohlasuje vädnutím a usychaním (žltnutím) listov aj napriek zálievke, ich zbavíme suchých šupín, odstránime aj suché korene, oddelíme vytvorené dcérske cibuľky, a po krátkom osušení na slnku, 2-3 dni, ich dáme do papierového vrecka a zazimujeme. Niekedy sa stáva, že zabudneme polievať rastlinu počas vegetácie – vtedy listy uschnú aj v júli, avšak stačí im jedna zálievka v auguste, a opäť vyženú. Spravidla však v nasledovnom roku nezakvitnú, takže takáto pestovateľská chyba nás môže stáť stratu jedného kvitnutia. Ak nám preto listy predčasne vyschnú, rastlinu normálne zazimujeme a nesnažíme sa ju dostať do vegetácie. Kto nechce, nemusí cibule vyberať zo substrátu každoročne, v tom istom vydržia aj 3-4 roky, vždy na jar však na jeho povrch prisypeme aspoň 1 cm nového substrátu a o to intenzívnejšie prihnojujeme. Na jar sa rastlina hlásik životu sama.

Zasadíme po 4-5 cibúľ do črepníka s priemerom asi 25 cm a aj rovnako hlbokého. Na jeho dno dáme 2-3 cm drenáže (hrubší štrk), na ňu nasypeme pripravený výživný ale dostatočne porézny substrát (pre „črepníkové rastliny“). Do črepníka ho dáme toľko, aby vrchol cibule bol cca 3 cm nad hladinou substrátu, ktorý okolo cibúľ dobre utlačíme, ale tak, aby sme ich nepoškodili. Črepník dáme na slnečné miesto na balkóne alebo krytej terase už koncom marca. Po asi dvoch týždňoch, stále bez poliatia, sa objavia prvé špičky listov a vyrastú asi na dĺžku 4 cm. Skontrolujeme ich – ak vyrastajú z jednej cibule aspoň 4, rastlina by mala spoľahlivo kvitnúť – tie minimálne štyri listy sú podmienkou. Ak ich je v násobkoch viac, viac bude aj kvetov. Potom prvýkrát, ak to teploty dovolia – optimum je aspoň 15 °C cez deň a v noci nie menej než 10 °C (v opačnom prípade treba črepník dať na noc do bytu), polejeme. Asi o 3-4 týždne sa vo vrcholoch cibúľ medzi šupinami objavia prvé puky. Keď sa dobre vyvinú a vyrastú nad povrch cibule asi tak 6-7 cm, polejeme opäť. Stonky, a spolu s nimi aj vyčkávajúce listy, doslova vystrelia nahor – za 3-4 dni môžu byť dlhé aj 25 cm a a to je už len deň do otvorenia kvetov. V chladnejšom počasí vydržia neopelené na rastline aj 4-5 dní. Priame slnko ich dokáže zničiť aj po dvoch dňoch. To však platí len pre rastliny v črepníku, ak ich pestujeme na dobre drenážovanej skalke (na skalku sadíme cibule už do dobre vyhriatej pôdy, nie skôr ako okolo polovice mája), kvitnú aj týždeň. Dobre živená cibuľa síce kvitne naraz len jedným kvetom, ale postupne sa objavujú ďalšie, ktoré sú však čoraz nižšie, vyrastajú na kratšej stonke. Rekord v zbierke mám 4 kvety z jednej cibule, ale to som odstraňoval tvoriace sa plody, aby sa rastlina príliš nevysiľovala – chcem totiž vidieť kvety aj o rok. V našich podmienkach nemá sprekelia škodcov, ktorí by ju pripravili o život (okrem mrazu) a preto počas roka nevyžaduje ani chemické ošetrovanie. Citlivé sú len 2-3 mesačné semenáčiky, a to na dlhodobé preliatie. Rastlina počas vegetácie, predovšetkým však po kvitnutí, vyžaduje v každej zálievke dostatok živín, aby sa nimi mohla zásobiť pre nasledujúcu vegetáciu. Dobre živená cibuľa je odolná voči vysychaniu a jej štart do vegetácie je rýchlejší než u tých cibúľ, ktoré sa len-len dožili jari. Ojedinelým spôsobom pestovania je na jar nechať prerásť korene z cibule do vody (ako to robíme s hyacintmi) a počkať kým rastlina vykvitne. Až po odkvitnutí ju normálne zasadíme do substrátu, aby sa dala použiť aj v nasledujúcom roku.

Rod Sprekelia je blízky nielen rodom Amaryllis a Hippeastrum, ale aj dvom ďalším rodom tzv. dažďových ľalií – Zephyranthes a Habranthus. Na rozdiel od nich však v Mexiku a v Guatemale vyhľadáva dlhodobo suché až púštne oblasti, ktoré mu suchom zabezpečujú rastový odpočinok. Ak sa dostane do prostredia s trvalým vlhkom, prežíva tam, kde má zabezpečené riadne drenážovanie – napr. na skalách vystavených slnku, kde má možnosť udržať sa aspoň v troške humóznejšieho substrátu. Medzi rodmi Hippeastrum a Sprekelia sa podarilo získať hybridy, ktoré sa šíria pod menom ×Hippeastrelia, nie sú však veľkým vylepšením toho, čo poznáme z prírody a preto sa objavujú len v zbierkach špecialistov. O niečo viac sú rozšírené kultivary Sprekelia formosissima „Superba“, S. formosissima „Orient Red“, S. formosissima „Harrison’s Orient Red“, S. formosissima „Baños“ (objavili ju náhodne na trhu v rovnomennom mestečku v Ekvádore), S. formosissima „Peru“, ktorú v rovnomennom štáte objavil Marcia Wilson (a časť odborníkov sa domnieva, že by to dokonca mohol byť aj nový druh), S. formosissima „High Priest“ (niekedy má aj meno „Shields“) je umelý výpestok introdukovaný v roku 1982 ako hybrid medzi S. formosissima „Orient Red“× S. formosissima f. williamsii.

Samostatnú pozornosť si zaslúžia len niektoré z popísaných druhov, teda len niektoré mená. Spomedzi nich sa najčastejšie spomínajú:

Sprekelia formosissima f. williamsii by mala mať dlhšie a o niečo užšie okvetné lístky.

Sprekelia howardii má byť trpasličou obdobou nami prezentovaného druhu s kvetmi okolo 10-15 cm v priemere a okvetnými lístkami širokými len do 11 mm. Tento druh má pochádzať zo štátov Guerrero (neďaleko mesta Taxco), Oaxaca, Colima a Puebla v južnom Mexiku. Okrem toho má byť podstatne citlivejší v kultivácii – jednoznačne vyžaduje úplne suché prezimovanie a neznáša akékoľvek presádzanie. V prípade nutnosti presádzania treba rátať s tým, že minimálne nasledovnú sezónu nebude určite kvitnúť.

Sprekelia formosissima.

Sprekelia formosissima.

Ak sa budete pokúšať zohnať semená či cibule sprekelie, skúste okrem jej platného botanického mena hľadať aj pod menami ako Jakubská ľalia (vraj v Mexiku kvitne v deň katolíckeho sviatku, ktorý pripadá na 25. júla, druhý dôvod pre toto meno má byť ten, že tvar kvetu a jeho farba majú pripomínať starý kríž rytierskeho rádu svätého Jakuba – toto meno sa rozšírilo u nás predovšetkým medzi dvoma svetovými vojnami v minulom storočí, keď bola S. formosissima veľmi obľúbenou a často pestovanou rastlinou), St. James lily alebo nám už dobre známa aztécka ľalia (Aztékovia si ctili tento kvet pre jeho farbu krvi).

Sprekelia glauca, S. heisteri, S. karwinskii, S. ringens, S. spectabilis by podľa všetkého mali byť len synonymami S. formosissima. S. glauca však má mať modrozelené listy, S. karwinskii má mať kvety ešte ohnivejšej farby s bielou škvrnou na báze a biele by mali byť aj okraje okvetných lístkov a S. spectabilis má údajne pochádzať z Brazílie (!). Zmienka v literatúre sa dá nájsť ešte o jednom tu dnes spomenutom mene, o S. clintiae, ktorá by mala pochádzať zo štátu Jalisco v Mexiku.

Sprekelia glauca, S. heisteri, S. karwinskii, S. ringens, S. spectabilis by podľa všetkého mali byť len synonymami S. formosissima. S. glauca však má mať modrozelené listy, S. karwinskii má mať kvety ešte ohnivejšej farby s bielou škvrnou na báze a biele by mali byť aj okraje okvetných lístkov a S. spectabilis má údajne pochádzať z Brazílie (!). Zmienka v literatúre sa dá nájsť ešte o jednom tu dnes spomenutom mene, o S. clintiae, ktorá by mala pochádzať zo štátu Jalisco v Mexiku.

 

ZdieľaťShare on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestShare on LinkedIn
Translate »